Did you know ...


Rovnaké číslo odtieňa u rôznych výrobcov môže predstavovať iný farebný odtieň!

V čase éry národného podniku Farby a laky, ktorý zahŕňal všetky výrobné závody v Českej republike bola všetkým novým odtieňom tuzemských výrobcov prideľovaná čísla z centrálneho miesta. Jednotné číslo odtieňa vychádzalo zo základného pravidla rozdelenia všetkých farebných tónov do nasledujúcich skupín odtieňov:

1000 - 1999 - biele, šedé až čierne
2000 - 2999 - hnedé
3000 - 3999 - fialové
4000 - 4999 - modré
5000 - 5999 - zelené
6000 - 6999 - žlté
7000 - 7999 - oranžové
8000 - 8999 - červené
9000 - 9999 - ostatné (napr. hliníkový odtieň, metalízy, tepané odtiene apod)

Konkrétne štvormiestne číslo odtieňa (napr. 6050 - krémová svetlá) potom zaručovalo rovnaký farebný tón farby vyrobené akýmkoľvek z vtedajších výrobcov.

Po osamostatnení výrobných závodov si nové čísla odtieňov začal zavádzať každý výrobca samostatne. A tak sa dnes pokojne môže stať, že číslo odtieňa napr 6250 je u jedného výrobcu číslo pre stredne žltý farebný tón s nádychom do zelena au druhého na tmavožltý s nádychom do oranžova. Otvorenie európskeho trhu potom znamenalo prudký nárast požiadaviek na výrobu nových farebných tónov podľa najznámejšie európske normy odtieňov RAL. Tá síce taky označuje farebný tón štvormiestnym číslom, ale podľa iných základných pravidiel. Preto má každý veľký tuzemský výrobca vlastnú  tabuľku prevodu čísel odtieňov medzi normou RAL a vlastnou číselnou radou.
 

Rovnaké označenie riedidiel nemusí vždy znamenať rovnakú kvalitu!

Na tuzemskom trhu je v súčasnosti k dispozícii pomerne široká paleta riedidiel pre náterové hmoty, nielen čo sa týka druhov, ale pôsobí tu aj celý rad ich výrobcov alebo dodávateľov.

Každý výrobca náterových hmôt, aby zabezpečil čo najlepšie užívateľské vlastnosti a kvalitu svojich výrobkov, predpisuje ku každému výrobku aj riedidlo, ktorým možno dosiahnuť najoptimálnejšieho výsledku. Zákazník, ktorý si často po nejednoduchej výbere zvolí pre svoju aplikáciu najvhodnejšie náterovú hmotu, tak náhle stojí pred ďalším problémom - vybrať si zodpovedajúce riedidlo. To by však nemal byť taký problém, keď toto riedidlo je doporučené na etikete už vybrané náterové hmoty, keby .....

Na tomto mieste ale nastupuje špecifikum tuzemského trhu. Kým u zahraničných náterových hmôt sú riedidlá každým výrobcom označená presným jednoznačným typovým názvom, ktorý je s výrobkami iných výrobcov absolútne nezameniteľný, u našich výrobcov je situácia úplne odlišná. Pretože všetci väčší tuzemskí výrobcovia vyšli zo spoločného koncernu, zachovali si aj rovnakú metodiku označovanie svojich výrobkov. V celej rade prípadov tak vedľa seba existovali a existujú rovnako označené výrobky od rôznych výrobcov. Tu môže dôjsť k ďalším dvom variantom. Výrobky, hoci rovnako označené, môžu byť od seba úplne odlišné, čo do určenia, spôsobu použitia alebo vlastností, alebo sa môže jednať o výrobky s rovnakým určením a spôsobom použitia, ale s odlišnými kvalitatívnymi parametrami. U bežných tuzemských riedidiel (napr. C 6000, S 6001, S 6005, S 6006 a pod) sa jedná najmä o druhú, vyššie zmienenú variant. Každý výrobca si bude, samozrejme, obhajovať vlastné trhy a výrobky.

Ale skúsme sa na problém pozrieť trochu bližšie, a ako verím, seriózne a bez konkurenčné rivalite. Možno oprávnene predpokladať, že zloženie totožne označených riedidiel nie je totožné čo do ich zloženie, nech už sa to týka vlastných komponentov alebo ich vzájomných pomerov. Z toho logicky vyplýva rozdielna kvalita týchto produktov. Zdôrazňujem slovo rozdielna, a to nie v zmysle vyššie alebo nižšie. Aspoň zatiaľ. Každý výrobca si tieto svoje riedidlá optimalizuje pre svoje výrobky, ktoré majú opäť odlišná zloženie od výrobkov konkurencie. Cieľom je dosiahnuť čo možno najmenších výkyvov v zložení a kvalite, a tým dosiahnuť čo najlepšiu reprodukovateľnosti vlastností a výsledkov pri vlastnej aplikácii náterových hmôt. To možno dosiahnuť len použitím veľmi kvalitných surovín, ktoré musia spĺňať celý rad technických, fyzikálno - chemických i hygienických parametrov, ktorých kvalitu a najmä jej stabilitu je potrebné veľmi prísne sledovať a kontrolovať. A tak dochádzame k veci problému. Optimálne nastavenie riedidlá od jedného výrobcu pre jeho výrobky nemusia zodpovedať optimálnemu nastaveniu pre výrobky od výrobcu iného, hoci by všetky zúčastnené výrobky a riedidlá boli vysoko kvalitné. Čo tiež nemusí byť vždy pravdou.

Poďme sa však pozrieť ešte ďalej. Na tuzemskom trhu nie sú k dispozícii riedidlá iba od etablovaných výrobcov, ale práve pre ich jednoduchú a investične nenáročnú prípravu sa ich výrobou a následnou distribúciou na trh zaoberajú aj najrôznejšie špekulanti, ktorým ide len o vlastné obohatenie sa na úkor serióznosti k zákazníkovi a zodpovednosti za vlastné výrobky. Zamyslime sa nad tým, ako je možné, že niektorí dodávatelia predávajú riedidlo pre syntetické náterové hmoty za 6 - 7 Sk za 1 kg, keď nákupná cena kvalitného benzínu, ktorý je výrazne dominantnou zložkou tohto riedidlá, sa pohybuje nad 12 Sk za 1 kg vo veľkoobjemových dodávkach (rádovo desiatky až stovky ton). Podobne je tomu iu riedidla do nitrocelulózových náterových hmôt, keď predajná cena dosahuje opäť približne polovice nákupné ceny kvalitných surovín, potrebných k jeho príprave. Samozrejme. Na takú cenu sa dá dostať. Ale je to za niečo. Nepoužijeme štandardné suroviny a alebo ešte "lepšie" - použijeme namiesto nich zmesi, ktoré sú odpadom od iného výrobcu a ktorý namiesto toho, aby zaplatil za ich likvidáciu, tento odpad predá ako veľmi lacnú surovinu. A ajhľa - riedidlo je na svete! Ono nejakým spôsobom funguje. Ale kde zostali požiadavky na technické, fyzikálno - chemické i hygienické parametre? Na ich kvalitu a najmä jej stabilitu? Ako môžem túto stabilitu kvality zaručiť, keď vstupné surovinou nie je prísne kontrolovaný produkt ale "nejaký odpad"? Čo o tomto odpadu vieme po hygienickej stránke a jeho vplyvu na zdravie človeka? A čo ekologický aspekt? To je celý rad otázok, na ktoré nie je jednoduché nájsť odpovede, ak je to v tomto prípade vôbec možné. A to som sa ešte nezmienil o také maličkosti, ako je možné znehodnotenie vlastnej vykonanej povrchovej úpravy. To môže byť nielen zjavné - napríklad vznik zrazenín vo farbe, vznik povrchových defektov, spomalenie zasychanie, zlý rozlievanie farby apod Ale môže dôjsť ik na prvý pohľad nezistiteľnými vadám - napr tvorba nerovnomerné hrúbky a homogenity náteru, podstatné zníženie životnosti náteru apod Keď vezmem všetky tieto možnosti do úvahy a zamyslím sa nad nimi, napadá ma jedna otrepaná, ale hlboko pravdivá fráza: "Som dosť bohatý na to, aby som si mohol kupovať lacné tovary?" V rozumnej miere snáď. Ale určite nie za každú cenu. A čo vy?